Používaním stránok cunder.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Prvý čunder, ide sa na Záhorie

pošli na vybrali.sme.sk

Už to bolo celkom dávno, takže si ani dobre nepamätám, koho to bol vlastne nápad. Viem ale určite, kde tento nápad vznikol. V našej „kancelárii“ v šenku, kde sme úradovali značnú časť leta 2003. Nejaké tie príhody si ešte ale pamätám. Poďme na to.

 

Bol bežný letný večer, išli sme na kofolu, teda skorej asi na pivo, keď padla myšlienka ísť s batohom na dve noci do hôr. Vtedy pracovný názov, čunder, vydržal až dodnes.

Popri stolnom futbale a iných „športových aktivitách“ sme premýšľali, čo si vlastne na taký čunder vziať. Očividne takmer nikto z nás nemal stan, turistické batohy, vibramy a ani skúsenosti. Ale tak, veď nejak prejdeme... Po asi hodine sedenia nad mapou sa Mažo spýtal: „Chalani, a kde je to ten čunder?“ Mali sme dosť, no nesmej sa. Tak ale aspoň máme už dvanásť rokov príhodu.

Aj keď sme sa chystali viacerí, nakoniec sme prvý rok boli len traja - Beny, Dodo a ja. Chceli ísť tiež aj Mimo a Mažo. Mimo ani neviem prečo nešiel a Mažo mal super „výhovorku“. Ráno zavolal, že musí isť ocovi pre skrutky či lak na drevo do Trnavy.

Prvá fotka a nezabudnuteľná V3-S

Ráno sa vstávalo trošku ťažšie, no nič to nemení na tom, že vyrážame. Nahádzať do batohu všetko potrebné aj nepotrebné, hlavne nezabudnúť plechový hrnček, a môže sa ísť. Obloha bola jasná, slnko pálilo, takže dobrej nálade nemalo čo brániť. Teda, že to slnko mohlo byť na nás aj miernejšie nám prišlo už po prvom kilometri.

Počkal som Doda, zbehli sme po ceste na priehradu pre Benyho a šup ho na Majdán. Síce z toho nemáme fotku, ale pochybujem, že by sme sa nezastavili na jednom orosenom na osvieženie. Veď, čo už narobíš, keď to máš po ceste a vonku je tak horko...

Mladí chlapci, sme išli ako srny, tak sme o chvíľu boli na krásnom mieste s názvom Polámané, kde sme dali prvú prestávku pod altánkom. A konečne! Prvá fotka z čundra. Dnes je ich 2 795 a to nepočítam, čo majú chalani zo svojich foťákov a mobilov.

Čunder 2003 Beny na Polámanom

Aby v tom Beny nebol sám, prikladám fotky aj nás ostatných. Prosím, nesmejte sa nahlas. Btw: pred dvanástimi rokmi sa tomu ešte nehovorilo „selfie“.

Čunder 2003 Polámané

Na Polámanom sme si pozreli mapu, dali si vody, pokochali sa krásnou modrou V3-S a išli ďalej. Bolo nám tam dobre, no museli sme ísť. Čakala nás Čierna skala. Tú dodnes považujem spolu s Čelom za vrchy s výhľadom patriacim medzi tie najkrajšie v Malých Karpatoch.

Čierna skala a sme tam

Po ceste z Polámaného som si spravil ešte zopár „umeleckých“ fotiek horského potôčika a dali sme konečne aj jednu spoločnú fotku.

Ani neviem, či sa nám išlo dobre, no spomínam si len, že Doda strašne rezali na pleciach popruhy z batoha. Boli to len také šnúrky. Ale veď o tom ešte neskôr.

Hore nás čakali dve odmeny. Jednu sme zjedli, ani sme opekať nemuseli. A na tú druhú sa práve pozeráte. Z Čiernej skaly je vždy pekný výhľad...

Výhľad z Čiernej Skaly

Na Čiernej skale sa stačí otočiť, ísť kúsok opačným smerom ako ste prišli a ste na Záhorí.

Chvíľu sme išli dole kopcom a už sme boli na Kršlenici. Ozaj že krása. Skalnaté bralá s výhľadom na Plavecký Mikuláš a ešte k tomu západ slnka. No romantika za 500 (pět set).

Neviem, či to bolo tu, alebo ešte len po ceste z Čiernej Skaly, ale Mažo nás vtedy riadne rozo smial. Išli sme už, samozrejme svojim tempom, celý deň, keď telefonuje. "Chalani, kde ste ja vás dobehnem." Ale tak zase snaha sa cení!

čunder

Malo nás skôr ale trápiť, že kde budeme spať. Asi sme neriešili. Nakoniec sme za tmy rozložili stan na nejakej lúke. V noci to vyzeralo fajn, cez deň... Neviem to naisto, ale asi nás ešte zdržala aj nejaká ta orosená odmena. Hlavne, že sme sa nenudili.

Deň druhý, za históriou

Hneď ako sme zbalili „našu základňu“, jeden dva a polku stan, sme sa vybrali hore Plaveckým Mikulášom. Na ten plot tiež nezabudneme.

Plavecký Mikuláš

Samozrejme okrem blbostí (cizinec promine) sme si pozreli aj jaskyňu Deravá skala a bývalý poľovnícky Pálfyovský kaštieľ Mon Repos. Treba uznať, momentálne je krajší jeho názov ako zovňajšok (vnútri som nikdy nebol). Na jednom strome, na obraze je tam pekná básička:

Povzdych lesa
Pútniku, ktorý ideš okolo mňa
nezdvihni na mňa ruku, lebo som:
 
teplo tvojho krbu počas 
zimných nocí,
 
strecha tvojho prístrešia
kde sa utiahneš pred páliacim
slnkom a ovocie moje
uhasína tvoj smäd,
 
trám, čo drží tvoj dom, stôl
na ktorom jedávaš, posteľ,
v ktorej odpočinieš a doska
z ktorej postavíš čln,
 
dvere tvojho domu,
drevo tvojej kolísky
a nakoniec i tvojej rakvy.
 
Pútniku, ktorý kráčaš okolo mňa
vypočuj moju prosbu
NENIČ MA!

 

Kúsok za Mon Reposom sme prišli na Báborskú. Krásne miesto s atmosférou a bohatou históriou. Také, kam sa oplatí ísť načerpať energiu. To už sme boli kúsok od Plaveckého Hradu. Tu sa Dodov batoh, teda jeho popruhy prejavili už naplno. TIe úzke pásiky sa mu tak zarezávali do pliec, že si musel dať poď ne, na plecia uterák.

Báborská

Keď sme prišli na Plavecký Hrad, svetlo začínalo byť príjemné, teplé, také fotogenické. Samozrejme sme si to tam prvé všetko pobehali. Inak znovu sme potom takmer nemali kde spať.

Plavecký Hrad

Chceli sme byť v takej klenbovej, z jednej strany otvorenej pivnici, no keďže sme motáci, tak nám ju obsadili. Museli sme znovu stavať stan. Aspoň bola v dolnej bašte sranda. Nesmiem zabudnúť, že aj vďaka rádiu, úplne štýlovému starému tranzistoru, ktorý som ešte nespomínal, ale bol to náš štvrtý člen.

Nepite, lebo do vás buchne blesk

Už ako sme stavali tú našu užasnú dvojku začalo popŕchať. Ešte, že som mal v batohu igelitové vrecia! Tie sme rozrezali a spravili s nimi zo stanu akési čudo, čo nemalo prepršať. Nepomohlo.

Západ slnka na Plaveckom Hrade

O chvíľu začala prichádzať smerom od Bratislavy búrka. Bola ešte dosť ďaleko, tak sme vybehli hore na hrad a išli pozerať na blesky. Práve zapadalo slnko. Beny nám hovoril, aby sme nepili vodu. Vraj potom budeme viac priťahovať blesky. Pekne sme mu na to skočili. Všetky zásoby, teda ta jedna fľaša ostala len preneho.
V noci ešte pršalo, plus sme boli v tej dvojke traja riadne natlačený, tak sme mali ráno kompletne mokré spacáky. Ale očividne nám to nevadilo. Hlavné bolo, že bolo ráno a my sme sa „mohli“ s Dodom konečne napiť. Prameň bol síce len 300 metrov, ale aj tak sme tam utekali.

štvrtý člen čundra

To už bol čunder číslo jedna takmer na konci. Zbalili sme stan, batohy, zavesili staručký panasonic a pobrali sa. Po ceste domov sme sa zastavili okúpať na Bukovej a už aj sme sa tešili na čerstvé rezne.

Aby som nepomínal príhody len iných musím aj svoju. Prišli sme dole do Plaveckého Mikuláša a ja som sa nestačil čudovať, prečo je tam toľko áut z Martina. Vysvetlenie bolo jednoduché, sú prázdniny a sú tu na chate. Teraz už viem, že ŠPZ "MA" sú Malacky. :)

 

Všetky fotky z čundra 2003 nájdete tu.

Marek

 
14. 10. 2014 10:46 | čundre |
 

Komentáre

adela | 15. 10. 2014 14:16
pekná stránka aj článok, zaspomínala som si na svoj prvý čunder smile hoci o takomto "klasickom", teda pešo s batohom na pleciach, stále len snívam...



Hlavné mesto Slovenska?  

Formátovanie príspevku: hrubé  podčiarknuté  kurzíva